Inclusive Pathways Solutions - Ľubomír Lakatoš‚ D.Sc.‚ Ph.D.

Holokaust – Multigeneračná trauma preživších a jej odraz v dnešnom Toronte

Odborný článok o holokauste, Porajmose a multigeneračnej traume preživších v Toronte. Historické fakty, odborné analýzy a zdroje.

Perex: Toronto je mestom kultúrnej rozmanitosti, ale aj tichej, hlbokej pamäti. V rodinách preživších Holokaustu a Porrajmosu žije trauma, ktorá sa prenáša naprieč generáciami a formuje identitu ich detí aj vnúčat. V čase rastúceho antisemitizmu a anticiganizmu je dôležité rozumieť tomu, ako minulosť ovplyvňuje našu prítomnosť — a prečo práve Toronto patrí medzi najvýznamnejšie miesta, kde sa tieto príbehy stretávajú, uchovávajú a ďalej odovzdávajú.

---

Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu, ktorý si každoročne pripomíname 27. januára, nie je len dátumom v kalendári. Je to pripomienka toho, ako krehká môže byť ľudská dôstojnosť, a ako rýchlo sa spoločnosť dokáže prepadnúť do nenávisti, ak prestane byť ostražitá.

Prvá svetová vojna sa začala 28. júla 1914, krátko po atentáte na arcivojvodu Františka Ferdinanda v Sarajeve. Konflikt sa rýchlo rozšíril medzi európske mocnosti a prerástol do globálnej vojny, ktorá zásadne zmenila politickú mapu Európy. Vojna sa skončila 11. novembra 1918 podpísaním prímeria v Compiègne. Jej dôsledky — hospodársky kolaps, sociálne napätie a poníženie Nemecka — vytvorili podmienky, ktoré neskôr umožnili vzostup nacizmu. 

Druhá svetová vojna vypukla 1. septembra 1939, keď nacistické Nemecko napadlo Poľsko. Tento útok spustil najväčší a najničivejší konflikt v dejinách ľudstva. V Európe sa vojna skončila 8. mája 1945 kapituláciou Nemecka, zatiaľ čo celosvetovo sa skončila 2. septembra 1945, keď Japonsko podpísalo kapituláciu po zvrhnutí atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki. Práve počas tejto vojny nacistický režim uskutočnil systematické vyvražďovanie miliónov ľudí — Holokaust a Porrajmos.

Nacistické Nemecko vytvorilo rozsiahlu sieť koncentračných a vyhladzovacích táborov po celej Európe. Podľa historických zdrojov existovalo 23 hlavných táborov a stovky pobočných. Tieto tábory slúžili na nútenú prácu, mučenie, väznenie politických odporcov, ale aj na systematické vyhladzovanie celých komunít.

Vyhladzovacie tábory (primárne určené na masové vraždenie)

• Auschwitz-Birkenau – Osvienčim, Poľsko
• Treblinka – Treblinka, Poľsko
• Sobibor – Sobibór, Poľsko
• Belzec – Bełżec, Poľsko
• Chelmno (Kulmhof) – Chełmno nad Nerem, Poľsko
• Majdanek – Lublin, Poľsko

Koncentračné a pracovné tábory

• Dachau – pri Mníchove, Nemecko
• Buchenwald – pri Weimare, Nemecko
• Sachsenhausen – Oranienburg, Nemecko
• Ravensbrück – severne od Berlína, Nemecko (ženský tábor)
• Flossenbürg – Flossenbürg, Nemecko
• Gross-Rosen – Rogoźnica, Poľsko
• Mauthausen-Gusen – Rakúsko
• Natzweiler-Struthof – Alsasko (vtedajšia Nemecká ríša)
• Neuengamme – Hamburg, Nemecko
• Stutthof – Sztutowo, Poľsko
• Kaiserwald – Riga, Lotyšsko
• Płaszów – Krakov, Poľsko
• Janowska – Ľvov, Ukrajina
• Terezín (Theresienstadt) – Česká republika (tranzitný tábor)

Tieto tábory kombinovali nútenú prácu, mučenie, hlad, choroby a masové vraždenie. Niektoré z nich mali aj plynové komory, iné slúžili ako tranzitné miesta pred deportáciou do vyhladzovacích táborov. Nacistický režim vytvoril systém, v ktorom boli ľudia označovaní za „nežiaducich“, „menejcenných“ alebo „nebezpečných“ pre ideológiu Tretej ríše. Deportácie do koncentračných a vyhladzovacích táborov nezasiahli len Židov, ale široké spektrum skupín, ktoré nacisti považovali za hrozbu alebo prekážku. Tento systém bol premyslený, byrokratický a brutálne efektívny.

• Židia (Židovské obyvateľstvo): Najväčšou skupinou obetí boli európski Židia. Nacisti ich považovali za „rasového nepriateľa“ a cieľom bolo ich úplné vyhladenie. Do táborov boli deportovaní muži, ženy, deti, starí ľudia — celé rodiny bez výnimky.

• Rómovia (Porrajmos): Rómske obyvateľstvo bolo označené za „asociálne“ a „rasovo menejcenné“. Rómovia boli deportovaní do táborov po tisícoch, často v rodinných transportoch. Ich genocída bola dlhé roky prehliadaná, hoci mala rovnaký charakter ako Holokaust.

• Politickí väzni: Do táborov boli posielaní komunisti, sociálni demokrati, odborári, odbojári, intelektuáli, novinári a všetci, ktorí kritizovali režim. Títo väzni nosili červený trojuholník.

• Jehovovi svedkovia: Jehovovi svedkovia odmietali vojenskú službu, prísahu vernosti Hitlerovi a akúkoľvek podporu režimu. Za svoju vieru boli prenasledovaní a deportovaní. Nacisti ich označovali fialovým trojuholníkom.

• Adventisti siedmeho dňa a iné náboženské menšiny: Niektoré náboženské skupiny boli prenasledované pre odmietanie vojenskej služby, pre svoju vieru alebo pre odmietnutie spolupracovať s režimom.

• LGBT ľudia (najmä homosexuálni muži): Homosexuálni muži boli označovaní ružovým trojuholníkom. Nacisti ich považovali za „deviantných“ a „neschopných prispieť k rase“. Boli vystavení extrémnemu násiliu, medicínskym experimentom a vysokej úmrtnosti.

• Ľudia so zdravotným postihnutím: V rámci programu Aktion T4 boli ľudia s mentálnym alebo fyzickým postihnutím vraždení ako „neproduktívni“. Mnohí ďalší boli deportovaní do táborov, kde neprežili podmienky.

• Psychicky chorí: Psychicky chorí boli považovaní za „neužitočných“ a „nebezpečných“. Mnohí boli zavraždení v rámci eutanáznych programov alebo deportovaní do táborov, kde zomierali na zanedbanie, hlad a experimenty.

• Slovania (najmä Poliaci, Rusi, Ukrajinci, Bielorusi): Slovania boli nacistami považovaní za „podľudí“. Milióny Poliakov a občanov Sovietskeho zväzu boli deportované na nútené práce alebo do táborov, kde zomierali na hlad, choroby a násilie.

• Vojnoví zajatci: Sovietski vojnoví zajatci tvorili jednu z najväčších skupín obetí. Nacisti ich považovali za „neľudí“ a nechali ich zomierať v masových počtoch.

• Ľudia označení ako „asociálni“. Do tejto kategórie patrili:

  • bezdomovci, žobráci, prostitútky, alkoholici, ľudia, ktorí „nezapadali“ do nacistickej predstavy poriadku.

Obete zo Slovenska: Zo Slovenska bolo počas Holokaustu deportovaných približne 70 000 Židov. Väčšina z nich bola odvlečená do vyhladzovacích táborov, najmä do Auschwitz-Birkenau, kde ich drvivá väčšina neprežila. Odhaduje sa, že z celkového počtu deportovaných prežilo len okolo 3 000 – 4 000 ľudí. Slovenský štát sa aktívne podieľal na deportáciách, čo patrí medzi najtragickejšie kapitoly našich dejín.

Obete z Česka (Protektorát Čechy a Morava): Z územia dnešnej Českej republiky bolo deportovaných približne 82 000 Židov. Väčšina transportov smerovala cez Terezín (Theresienstadt), ktorý slúžil ako tranzitný tábor. Z deportovaných sa po vojne vrátilo len okolo 10 000 – 12 000 ľudí. Terezín sa stal symbolom utrpenia českých Židov, ale aj miestom, kde nacisti cynicky predstierali „humánne“ podmienky pre propagandu.

Počty zavraždených Rómov v Európe (Porrajmos): Rómska genocída, známa ako Porrajmos, patrí medzi najmenej známe, no rovnako brutálne kapitoly nacistického vyhladzovania. Odhady historikov sa líšia, pretože nacisti viedli menej presnú evidenciu o Rómoch než o Židoch. Väčšina odborníkov však uvádza, že počas Holokaustu bolo zavraždených 220 000 až 500 000 Rómov v celej Európe.

• vyhladzovacích táboroch (najmä Auschwitz-Birkenau, kde existoval tzv. „cigánsky rodinný tábor“),
• koncentračných táboroch,
• masových popraviskách na území Poľska, Ukrajiny, Bieloruska a Pobaltia,
• počas tzv. „proti-partizánskych akcií“, ktoré nacisti využívali ako zámienku na masové vraždenie civilistov.

Práve tu vzniká pojem multigeneračná trauma. Ide o jav, pri ktorom sa následky extrémneho utrpenia prenášajú naprieč generáciami — cez ticho, cez rodinné vzorce, cez strach, cez neviditeľné napätie v rodinách, ktoré sa snažili prežiť tým, že o minulosti nehovorili. Preživší si niesli rany, ktoré sa nedali úplne zahojiť, a ich deti vyrastali v prostredí, kde bol strach prítomný aj bez slov. Tento prenos sa prejavuje v podobe úzkosti, hypervigilancie, potreby kontroly, pocitu krehkého bezpečia či tlaku byť „silný za každú cenu“.

Toronto je dnes jedným z miest, kde sa tieto príbehy stretávajú najviditeľnejšie. Židovské aj rómske rodiny tu žijú s dedičstvom minulosti, ktoré sa prelína s moderným mestským životom. Múzeá, školy, komunity a odborníci na psychotraumatológiu tu vytvárajú priestor, kde sa o traume hovorí otvorene — nie preto, aby sa minulosť opakovala, ale aby sa jej dôsledky konečne pochopili a spracovali.

Multigeneračná trauma nie je len teoretický pojem. Je to živá realita, ktorá ovplyvňuje vzťahy, identitu, sebahodnotu aj spôsob, akým ľudia vnímajú svet. A práve preto je dôležité pripomínať si Holokaust a Porrajmos nielen ako historické udalosti, ale ako skúsenosti, ktoré formujú prítomnosť a budúcnosť.

Multigeneračná trauma: čo to je a prečo pretrváva

Multigeneračná trauma je pojem, ktorý sa v psychotraumatológii objavuje už desaťročia. Označuje jav, pri ktorom sa následky extrémneho utrpenia neprenášajú len na tých, ktorí ho prežili, ale aj na ich deti a vnúčatá.

• tichom – mlčanie o minulosti vytváralo atmosféru nevysloveného strachu,
• správaním – úzkosť, hypervigilancia a potreba kontroly sa stali rodinnými vzorcami,
• fragmentmi príbehov – útržky spomienok bez kontextu, ale s veľkou emocionálnou silou.

Transgeneračný prenos traumy a epigenetika

• hypervigilancia – trvalý stav zvýšenej ostražitosti,
• tichá trauma – minulosť, o ktorej sa nehovorí, ale formuje atmosféru domova,
• sekundárna traumatizácia – psychické následky u detí, ktoré samy udalosť nezažili.

Toronto ako priestor pamäti

Porrajmos: rómska genocída a jej tichá prítomnosť

• trauma prenášaná mlčaním,
• pocit, že svet môže byť nebezpečný,
• potreba zachovať identitu, ktorá bola kedysi dôvodom prenasledovania.

Ako sa trauma prejavuje dnes

• úzkosť bez jasného pôvodu,
• hypervigilancia,
• pocit, že bezpečie je krehké,
• tlak na výkon,
• potreba byť silný za každú cenu.

Pamäť, empatia a spoločná zodpovednosť

Ak má mať pripomínanie Holokaustu a Porrajmosu zmysel, musí byť spojené s empatiou. Toronto je mestom, kde sa stretávajú desiatky kultúr, jazykov a príbehov. Práve tu máme príležitosť učiť sa jeden od druhého, počúvať sa a vytvárať priestor, v ktorom sa každý človek cíti bezpečne. Pamäť nie je bremeno — je to kompas. Pripomína nám, čo sa môže stať, keď spoločnosť prestane chrániť svojich najslabších. A napokon je tu spoločná zodpovednosť. Nie je to úloha len pre historikov či pedagógov. Je to úloha pre každého, kto verí, že minulosť má čo povedať prítomnosti.

Toronto je mestom pamäti aj budúcnosti. A práve preto je dôležité, aby sme o týchto témach hovorili — nahlas, otvorene a s úctou.

Holokaust a Porrajmos zanechali v Európe jazvy, ktoré nevybledli ani po desaťročiach. Nešlo len o fyzické vyhladenie miliónov ľudí, ale aj o rozbitie rodín, komunít a celých kultúrnych svetov. Dôsledky týchto zločinov sa prenášajú naprieč generáciami — v podobe ticha, strachu, hypervigilancie, pocitu krehkého bezpečia či neviditeľného bremena, ktoré nesú deti a vnúčatá preživších. Práve preto je multigeneračná trauma tak dôležitým pojmom: pripomína nám, že minulosť neskončila v roku 1945, ale žije ďalej v rodinách, ktoré sa snažia pochopiť vlastnú identitu a nájsť miesto vo svete.

Toronto je jedným z miest, kde sa tieto príbehy stretávajú najviditeľnejšie. Je to mesto, ktoré dokáže spojiť rozmanitosť s pamäťou, a kde sa skúsenosti židovských aj rómskych rodín prelínajú s moderným životom. Múzeá, školy, odborníci na psychotraumatológiu a duchovné sprevádzanie tu vytvárajú priestor, v ktorom sa trauma nielen pripomína, ale aj spracúva. Práve v takomto prostredí vzniká nádej, že minulosť môže byť nielen zdrojom bolesti, ale aj zdrojom odolnosti.

Pripomínanie Holokaustu a Porrajmosu nie je len historickou povinnosťou. Je to záväzok voči budúcnosti — záväzok chrániť ľudskú dôstojnosť, postaviť sa nenávisti a vytvárať spoločnosť, v ktorej sa každý človek cíti bezpečne. Pamäť nie je bremeno, ale kompas. Ukazuje nám, kam sa už nikdy nesmieme vrátiť, a zároveň pripomína, že aj v najtemnejších časoch dokáže človek nájsť silu prežiť, obnoviť sa a odovzdať svojim deťom viac než len bolesť — aj nádej.

Kľúčové slová (tagy): Holokaust, Porajmos, multigeneračná trauma, trauma preživších, psychotraumatológia, kolektívna pamäť, historická pamäť, Toronto, židovská komunita Toronto, rómska komunita, trauma a identita, trauma a migrácia, transgeneračný prenos traumy, Holocaust education, Roma genocide, Jewish Toronto, trauma research

Lakatos, L. (2026). Holokaust – Multigeneračná trauma preživších a jej odraz v dnešnom Toronte. Inclusive Pathways Solutions. https://www.lubomirlakatos.com/HOLOCAUST.html

Videá sú embedované z YouTube v súlade s podmienkami služby. Obsah videí je vlastníctvom ich autorov a za jeho správnosť a licenciu zodpovedajú výhradne pôvodní tvorcovia.

Ďalšie zdroje na overenie informácií